Prevláda názor, že bez štátnych či mestských dotácií nemá kultúra v Bratislave šancu prežiť. Domnievam sa, že ide o veľký omyl. Tak ako dotácie deformujú podnikateľské prostredie, tak sú aj záhubou kultúry. Pomáhajú totiž udržať pri živote aj to nekvalitné a menej životaschopné. Väčšina peňazí totiž nejde ani tak na umeleckú tvorbu ako na pokrytie prevádzkových nákladov. Na drahé kúrenie, energeticky náročnú vzduchotechniku, neúsporné osvetlenie. Tak to bolo v prípade PKO, tak je to aj v prípade mestského divadla a tak to bude aj v prípade, že sa zo Starej tržnice stane ďalšie mestské kultúrne zariadenie.
Dovolím si tvrdiť, že Bratislava má dosť kultúrnych zariadení a nepotrebuje ďalšie. Najmä nie takých, ktoré zostanú pupočnou šnúrou pripútané k mestskému rozpočtu. Že sa dá robiť kultúra aj bez štátnych či mestských peňazí, dokazuje Malá scéna či najnovšie Ateliér Babylon, ktorý v bývalom kine Slovan otvoril Maroš Kramár. Aby však prežili túto ťažkú dobu, nesmel by štát a mesto deformovať divadelné a umelecké prostredie verejnými dotáciami. Pretože ich, žiaľ, nedostávajú len tí najlepší.
Dovolím si dokonca tvrdiť, že Bratislava má tých kultúrnych zariadení až priveľa. Priveľa na počet divákov, ktorí sú ochotní zdvihnúť zadky od televíznych seriálov, aby sa na tie isté tváre išli pozrieť aj do divadla. Päť divadelných predstavení v mestskom divadle je hanebne málo. Na viac však zrejme nemajú peniaze ani divákov. Potom je naozaj rozumnejšie takéto divadlo zatvoriť a nabudúce ani neotvárať. A zo Starej tržnice opäť spraviť trhovisko, ktoré si na rozdiel od divadla dokáže zarobiť aspoň na prevádzku.